igor76

Pred štyrmi mesiacmi som ukončil štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v študijnom programe germánske štúdiá so zameraním na nemecký modul. Program sa prvýkrát realizoval v roku 2022. Aj s časovým odstupom som sa dodatočne zamyslel nad úrovňou vzdelania na tejto fakulte poskytovanom na  Katedre germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky na základe osobnej skúsenosti. 

Každý študent, prijatý na konkrétny študijný program, ktorý má akreditovaný študijný plán očakáva, že absolvuje štúdium podľa tohto plánu. Akreditácia by mala byť garanciou kvality poskytovaného vzdelania. Malo by byť úplnou samozrejmosťou, že absolvujete všetky predmety zo svojho študijného plánu s riadnou výučbou prípadne náhradnou formou výučby ako sú napríklad konzultácie. Takéto právo prináleží študentom aj podľa zákona o VŠ a Študijného poriadku. Je  povinnosťou každej vysokej školy zabezpečovať plnohodnotné vzdelanie vo všetkých predmetoch. Patrí to medzi jej hlavné poslanie. Môj študijný program bol špecifický v tom, že sa členil na viaceré jazykové moduly. Vo vybranom nemeckom module som sa napokon ocitol úplne sám. Ani to však nemalo byť dôvodom, že som stratil právo na plnohodnotné vzdelanie. Otázna je zmysluplnosť rozhodnutia, aby vybraný jazykový modul v rámci študijného programu študoval len  jediný študent.

Moje štúdium napokon sprevádzali viaceré negatívne skutočnosti: Absolvoval som tri predmety bez akejkoľvek výučby alebo konzultácie. Neabsolvoval som dva predmety zo študijného plánu, pretože bez uvedenia dôvodu nebola realizovaná ich výučba. Pri povinne voliteľných predmetoch bola ponuka obmedzená až nekompletná. Predstavte si, že v jednom bloku musíte absolvovať šesť predmetov a v ponuke ich je len sedem. V inom bloku zase musíte absolvovať deväť predmetov a v ponuke je len šesť predmetov s prezenčnou formou výučby. Zvyšné predmety sú len e-learningové kurzy v anglickom jazyku. Z tohto dôvodu som musel absolvovať aj predmety z cudzích študijných programov, takže sa do istej miery rozbila štruktúra môjho študijného programu germánske štúdiá. Dostal som sa do pozície, že som musel absolvovať aj predmety z cudzích študijných plánov. Pri niektorých predmetoch neboli v plnej miere dodržiavané učebné osnovy. Výsledkom bolo, že niektoré témy ostali neprebrané. Pri ďalších predmetoch niektorí vyučujúci rušili prednášky a nezabezpečili žiadnu náhradu. Venovali sa iným  pracovným alebo osobným aktivitám. Hodnotiace kritéria pre niektoré predmety boli nastavené veľmi nízko. Predstavte si, že na vysokej škole absolvujete prednáškový predmet s častými výpadkami zo strany vyučujúceho vo vyučovaní za štyri kredity. Vašou jedinou povinnosťou je vypracovať prezentáciu v Power Pointe z internetových zdrojov a slovne ju odprezentovať v trvaní 15 minút. Vďaka takejto a jedinej aktivite získali študenti štyri kredity. Vysoká škola je pritom definovaná ako vrcholná vzdelávacia, vedecká a umelecká ustanovizeň s výchovou najvyššie kvalifikovaných odborníkov. Spôsob výučby vyššie uvedeného predmetu, ale aj iných predmetov tomu celkom nezodpovedal.

Uvedomil som si, že pri takto organizovaných študijných programoch sa postupne stráca zmysel vysokoškolského štúdia. Ak sa nepreberá učivo podľa učebných osnov, nerealizuje žiadna výučba, rušia sa prednášky, znamená to, že si neprebrané učivo ako je napríklad aj štátnicové musí študent doštudovať sám. Samoštúdium je síce prirodzenou súčasťou štúdia na vysokej škole, ale nie v takejto extrémnej forme. Dodnes netuším, čo viedlo vyučujúcich k tomu, že niektorí z nich porušovali obsahy informačných listov a so študentmi neprebrali predpísané učivo alebo nerešpektovali ani hodnotiace výstupy pre jednotlivé predmety. Neboli oboznámení s učebnými osnovami pre jednotlivé predmety?  Chceli si nejakým spôsobom zľahčiť plnenie  pracovných povinností? Ako bol  zabezpečený vnútorný systém kontroly na katedre alebo fakulte? Vyučujúci sú v učebniach nikým nekontrolovaní? Garanti, spolugaranti, prodekani, dekan sa nezaujímajú o to, čo sa reálne učí v triedach?

Zvláštnym spôsobom sa v mojom prípade realizovali aj štátne skúšky. Až na štátniciach som písal z jedného štátnicového predmetu prvú esej počas dvojročného magisterského štúdia. Hoci sa esej písala v nemeckom jazyku, tak výučbový predmet, z ktorého sa vybrali témy pre štátnicovú esej sa vyučoval v slovenskom jazyku. Podľa vtedy platného obsahu informačného listu sa témy pre esej ani nemali vyberať z tohto predmetu. Na  písomné štátnice  sme si museli priniesť vlastné notebooky.  Komfortnejším a dôstojnejším riešením by zrejme bolo, keby študenti písali eseje na stolových počítačoch v špeciálnej učebni. V inom štátnicovom predmete som bol skúšaný  jedinou členkou štátnicovej komisie, odchádzajúcou zahraničnou lektorkou. Nikto iný z členov štátnicovej komisie sa nezapojil do skúšania a možno ani do hodnotenia. Členovia skúšobnej komisie sú len pasívni prísediaci? Myslím si, že do skúšania by sa mali zapojiť aspoň dvaja členovia komisie. Obsahom štátnic z tohto predmetu bolo aj neprebrané učivo. Na štátnice z tohto predmetu som sa mal  pripraviť prostredníctvom 60 linkov z internetových zdrojov. Takýmto spôsobom som si mal dodatočne osvojiť aj väčšiu časť neprebraného učiva.

Dôležitou súčasťou štátnic je aj vypracovanie a obhajoba diplomovej práce. Každá diplomová práca je hodnotená  hodnotiteľmi – školiteľom a oponentom. Vypracujú sa posudky, ktoré by mali mať logickú štruktúru a viaceré úrovne hodnotenia. Mali by obsahovať viacero dôležitých aspektov hodnotenia záverečných prác ako sú napríklad: úroveň spracovania literatúry, logické členenie práce, správnosť citovania a zoznamu bibliografických odkazov podľa normy, metodika práce, výsledky práce, jazyková správnosť (pravopis, gramatika), formálna úprava, pripomienky, námety, odporúčania. Zároveň by mali byť posudky vypracované komplexným a vyváženým spôsobom s uvedením pozitív aj negatív práce. Nemali by pôsobiť subjektívnym dojmom. Predovšetkým pri určení negatívneho hodnotenia by malo byť vypracované podrobnejšie zdôvodnenie takéhoto hodnotenia s uvedením presných dôvodov.

Vypracoval som rozsiahlu diplomovú prácu z literárnej oblasti s analýzou troch literárnych diel. V práci som použil približne 40 tlačených a 40 internetových zdrojov bez  použitia nástrojov umelej inteligencie. (Na druhej strane jedna študentka z tej istej katedre možno s pozitívnym hodnotením vložila do svojej diplomovej práce aj formulácie typu: bez práce nie sú koláče, všetci študenti sú na jednej lodi, nemožno brať na ľahkú váhu, nie je všetko zlato, čo sa blyští atď. V práci pritom použila 4 tlačené zdroje aj s použitím nástrojov umelej inteligencie). Práca nie je bezchybná, ale pri porovnaní s iným prácami a úrovni posudkov mám pochybnosti, či napokon bola objektívne zhodnotená. Boli mi vystavené  posudky s ktorými som sa oboznámil  4 pracovné dni pred obhajobou diplomovej práce. Je to však v poriadku, pretože študent sa musí oboznámiť s posudkami najneskôr do 3 pracovných dní pred obhajobou. Čo som si všimol v obidvoch posudkoch, sú chyby. V posudkoch možno nájsť nedokončenú vetu školiteľa alebo preklepy oponentky. Chýbajú v nich aj niektoré kritéria hodnotenia ako sú jazyková správnosť (pravopisné a jazykové chyby), formálna úprava (dodržiavanie citačných noriem) a iné, ktoré som vymenoval vyššie. V posudkoch sa vyskytujú aj obsahové chyby (nepresné citácie a niektoré nepravdivé a nepresné informácie atď.). Je mi vyčítaný stručný záver práce, ale pritom patrí medzi najrozsiahlejšie z danej katedry. To naznačuje možnú subjektívnosť školiteľa voči mojej osobe. Mohlo by to znamenať, že ani hodnotenie diplomových prác nemusí byť vždy objektívne a spravodlivé. Obidva posudky pôsobia ako narýchlo spísané, čo dokazujú spomínané chyby.  Tieto chyby sú pravdepodobne prejavom nesústredenosti a nekoncentrovanosti obidvoch hodnotiteľov, ktoré zrejme vyplývali z časového stresu.  Napriek tomu sa aj z takýchto posudkov určilo  výsledné hodnotenie. Pozrel som si viacero posudkov, ktoré sú zverejnené v Českej republike a takmer vôbec som sa nestretol s tým, aby sa v posudkoch hodnotiteľov vyskytovali chyby. Majú aj profesionálnejšiu štruktúru s viacerými úrovňami hodnotenia.

Oponentský posudok je len stručným vyjadrením k niektorým vybraným aspektom práce. To znamená, že výsledná známka nereflektuje všetky aspekty práce, ale len niektoré. Hodnotiteľ si zrejme môže vybrať pozitívne aspekty práce alebo negatívne aspekty práce. Ak sa zameria na pozitívne aspekty, tak je výsledná známka pozitívna. Ak sa zamiera na negatívne aspekty, tak je výsledná známka negatívna. Ak sa však zameria na prácu ako celok, tak asi len vtedy je konečné hodnotenie spravodlivé a objektívne. Pre posudky záverečných prác pritom platí pravidlo, že sa záverečné práce musia  posúdiť  komplexne so zameraním na všetky možné pozitíva aj negatíva práce. V oponentskom posudku možno nájsť len jediné pozitívum, ktoré sa týka znalosti sekundárnej literatúry. V analytickej a rozsiahlej časti oponentka zrejme nenašla žiadne pozitívum. Zamerala sa len na negatíva vybraných aspektov. Takto konkrétne vyzerá posudok oponentky s názvom: Slovné hodnotenie (stručné vyjadrenie k vybraným aspektom) na Filozofickej fakulte UK v Bratislave:

Téma predloženej diplomovej práce je v súčasnosti veľmi aktuálna. Výskumná otázka autora sa
dotýka jazyka a jeho funkciám, ktoré plní vo vybraných dielach Ireny Brežnej, pričom zohľadňuje aj
ďalšie motívy interkultúrnej literatúry ako cudzie a vlastné, migrácia a exil, hľadanie vlastnej
identity, interkultúrne vzťahy a politika a história (s. 17). Práca je obsahovo delená na teoretickú a
interpretačnú časť. V teoretickej časti autor preukázal znalosť sekundárnej literatúry a priniesol
teoretický pohľad na hlavné motívy analyzované v práci. Nazdávam sa, že by práci prospelo, ak by
sa autorovi podarilo užšie prepojenie medzi teoretickou a interpretačnou časťou, keďže miestami
autor myšlienky opakuje (s. 69, s. 81,s. 59), respektíve nie je vždy jasná súvislosť medzi teoretickým
podkladom práce a interpretáciou.
V interpretačnej časti používa autor metódu close reading pre analýzu textu. Autor svoje tvrdenia
podkladá konkrétnym miestom textu a pozornosť venuje mnohým detailom, ktoré v interpretácií
funkčne používa. Autor analyzované motívy oddeľuje, čo však nie je úplne možné. Najmä v otázke
cudzieho a vlastného autor miestami akoby zabúda na možnosť, ktorú prezentuje v teoretickej časti
a síce „Ähnlich wie Kristeva versteht auch Andrea Leskovec (2011) das Fremde als einen Teil des
Eigenen. Sie sieht in Fremdheit eine individuelle und unausweichliche Erfahrung, die dem
Betrachter eine Reaktion abverlangt und bestätigt eine Verflechtung von Eigenem und
Fremdem.“(s. 33) Toto tvrdenie diplomant v diele aj sám dokladá na miestne, keď Janu označuje ako
potomka nepriateľa (s. 59-60), ktorá sama slovo nepriateľ často používa (s.46, s. 59 a iné).
Roztrieštenosť práce sa mierne prejavuje v závere. Jedným z výsledkov analýzy diela je aj
prítomnosť motívov interkultúrnej literatúry v dielach Ireny Brežnej, čím autor potvrdil to, čo patrí
k hlavným východiskám práce (s. 15). Otázkou práce nebolo zaradenie diel autorky do interkultúrnej
literatúry, ale komplexnejšia analýza jej diela aj vzhľadom na jazyk, jeho úlohy a použitie, čo by
autor mohol v závere zdôrazniť.

Otázky na obhajobu:

Prosím, popíšte, aký ďalší motív/ ďalšie motívy interkultúrnej literatúry ste v analyzovaných dielach
pozorovali, no už ste mu/ im nemohli venovať pozornosť?
Predložená práca zodpovedá požiadavkám kladeným na diplomové práce

Odporúčam diplomovú prácu prijať k obhajobe a navrhujem hodnotenie: „…..“

******************************************************************************************************************************************************************************************

A takto zase vyzerá posudok školiteľa v NJ s nedokončenou vetou, ktorú som aj zvýraznil. Posudok obsahuje aj vyjadrenia k autorovi diplomovej práci a pritom platí pravidlo, že by sa  mal  hodnotiť  obsah práce a nie autor. V posudku školiteľ ďalej konštatuje, že v práci je veľa iných nedostatkov, ktoré pritom vôbec nekonkretizuje. Takisto v mojej práci našiel jediné pozitívum. V analytickej časti  našiel zaujímavé textové pasáže. V posudku uvádza, že som v teoretickej časti práci definoval pojem vlasť, ale tento pojem sa v teoretickej časti vôbec nenachádza. Je to však dôkaz nepozorného a nesústredeného čítania mojej práce.

xxx untersucht in seiner Magisterarbeit das Thema der interkulturellen Literatur am
Beispiel der Romane „Die beste aller Welten“ und „Die undankbare Fremde“ sowie einiger Essays
Irena Brežnás. Er kann dabei an seine Bachelorarbeit über das gleiche Thema anknüpfen, wobei er seinen Ansatz um die Dimension einer interkulturellen
Sprachanalyse ergänzen und erweitern will. Wie schon in seiner Bachelorarbeit, bietet xxx einen
ausführlichen Überblick über die relevante, insbesondere theoretische Literatur zum Thema. In der
Einleitung erwähnt der Verfasser einige für sein Thema relevanten Untersuchungen von Brežnás
Werk, die er weiterführen möchte, indem er zum einen ein „vollständigeres Bild“ (S. 16) zeichnen,
das heißt das Vorhandensein von Schlüsselbegriffen der interkulturellen Literaturwissenschaft in
Brežnás Werk sozusagen komplettieren will. Außerdem ist der Verfasser bestrebt, die besondere
sprachliche Ausgestaltung von Brežnás Migrationserfahrungen herauszuarbeiten. Mit Hilfe des close
reading sollen zu diesem Zweck „ausgewählte sprachliche und stilistische Techniken vorgestellt“ (S. 17)
werden.
Insgesamt erfüllt der Verfasser, was er sich vorgenommen hat. Im „theoretischen Teil“ seiner Arbeit
versucht er, die Schlüsselbegriffe wie Migration, Heimat, das Fremde und das Eigene neu zu
definieren beziehungsweise neue Schwerpunkte zu setzen. Im „praktischen Teil“ referiert er –
eigentlich zu – ausführlich die Handlung der Romane beziehungsweise den Inhalt von ausgewählten
Essays und findet durchaus interessante Textstellen und Sprachbilder, die das Vorhandensein von
Schlüsselbegriffen der interkulturellen Literatur belegen sollen. Die Fragestellung einer
Magisterarbeit sollte jedoch präziser von den herangezogenen theoretischen Ansätzen
beziehungsweise vom Forschungsstand hergeleitet und pointiert werden. Sie ist anschließend in der
Analyse   (nedokončená veta školiteľa)
Diese Mängel fallen im zu knappen Schlussteil („Zusammenfassung“) auf. Es kann nicht nur darum
gehen, Motive und Themen der interkulturellen Literatur „wiederzufinden“ (S. 110) oder
autobiographischen Hintergrund als Quelle für „Authentizität“ (ebenda) festzustellen. Auf diese Art
und Weise sind weder die Gattungsunterschiede der analysierten Texte (Roman und Essay
beziehungsweise Reportage) noch die unterschiedlichen „Funktionen“ (S. 112) der Sprache(n) zu
erklären. Gewiss wirkt sich die Mehrsprachigkeit für die Identitätsstiftung bereichernd aus, aber was
ist spezifisch daran? Um dies zu erfahren, hätte der Verfasser seiner Fragestellung den für die
interkulturelle Literaturwissenschaft nicht weniger zentralen Begriff der Hybridität zugrunde legen
müssen, den er an einer einzigen Stelle seiner Arbeit eher beiläufig erwähnt (S. 24). Der Ansatz der
Hybridität ermöglicht es, Zwischenräume zu erschließen, wo nicht eindeutige Identitäten heimisch
werden können, die beides, das Eigene und das Fremde, in einer, nicht zuletzt sprachlich produktiven
Synthese aufheben. Auf diesen und manche anderen Mängel konnte der Verfasser nicht mehr
aufmerksam gemacht werden, weil er dem Betreuer sowohl die Einleitung als auch die
Zusammenfassung zu spät zur Einsicht vorgelegt hatte.

Meine Fragen zur Verteidigung lauten: Ihrer Meinung nach wird im Roman „Die beste aller Welten“
überwiegend „das Eigene“ behandelt. Will man ihn jedoch der interkulturellen Literatur zurechnen,
sollte darin ebenfalls „das Fremde“ thematisiert werden. Ist es so, und falls ja, wie wird zwischen
beiden analysierten Romanen vermittelt? Wie würden Sie in dieser Hinsicht das Verhältnis des
Romans „Die undankbare Fremde“ zu dem früheren Roman charakterisieren? Als Fortsetzung oder
als Weiterentwicklung?

Ich empfehle xxxxxxxxxx Magisterarbeit für die Verteidigung und schlage vor, sie mit ….. zu bewerten.

******************************************************************************************************************************************************************

Pri analýze obidvoch posudkov a porovnávaní s diplomovou prácou sa dá dospieť k zaujímavým faktom. Rovnako tak, ak si ktokoľvek prečíta obidva posudky nájde v nich chyby a chýbajúcu štruktúru s viacerými úrovňami hodnotenia. Podľa môjho názoru by posudky k záverečným prácam mali mať inú formu. V dnešnej dobe však písanie záverečných prác postupne stráca zmysel. Mnohí študenti už používajú nástroje umelej inteligencie a v konečnom dôsledku môže byť aj samotné hodnotenie záverečných prác príliš subjektívne, ak je záležitosťou len dvoch hodnotiteľov. Ja by som navrhoval, keby mali záverečné práce viac hodnotiteľov a bol by vytvorený mechanizmus, aby mali študenti pri pocite neobjektívneho hodnotenia možnosti nápravy ako sú hodnotenia expertov a odborníkov z iných fakúlt, univerzít. Pred 4 mesiacmi som kontaktoval školiteľa, oponentku, dekana, rektorát UK elektronickou formou, kde som vyjadril pochybnosti o úrovni posudkov. Oponentka nereagovala a školiteľ posudok obhajoval, rovnako aj výslednú známku. Dekan fakulty sa k úrovni posudkov nevyjadril. Skonštatoval, že sa zmení podoba posudkov a moje skúsenosti napomôžu pri úprave procesu hodnotenia záverečných prác. Možno je to len formalistické a zdvorilostné gesto. Rektorát UK mi k dnešnému dátumu neposkytol žiadne stanovisko.

Ani po absolvovaní štátnic sa proces vytvárania chýb na katedre  nezastavil. Po chybách v organizovaní a celkovej kvalite štúdia, posudkoch sa  pridružili aj chyby vo  vystavených dokladoch o vzdelaní. Vo vysvedčení o štátnych skúškach a dodatku k diplomu chýbala pri niektorých predmetoch jazyková mutácia v anglickom jazyku. Zo študijného oddelenia som sa dozvedel, že katedra zabudla preložiť niektoré predmety v systéme do anglického jazyka. Niektoré predmety teda zostali nepreložené s prázdnym riadkom alebo sa v jednom riadku opakoval ten istý názov predmetu v slovenskom jazyku. Nikto si tieto chyby nevšimol. Na slávnostnom promočnom akte som si preto prevzal doklady s chybami. Dodatočne som sa napokon dopracoval k vystaveniu opravených dokladov.

Takéto štúdium akreditovaného študijného programu malo pre mňa trpkú príchuť. Často som premýšľal, kde možno hľadať príčiny takéhoto stavu. Dôvody môžu byť rôzne: Niektorí vyučujúci na vysokých školách možno uprednostňujú svoje záujmy a potreby pred záujmami a potrebami študentov. Možno ich finančné ohodnotenie nemotivuje k tomu, aby sa viac snažili a poskytli študentom kvalitnejšiu výučbu pri dodržiavaní všetkých pravidiel. Možno si myslia, že ak študentom udelia hodnotenie, menej ich naučia, tak sú spokojné obidve strany. Je smutné, ako ťažko sa študent na akademickej pôde dovoláva pravdy.  Ako študent som počas štúdia, ale aj po jeho skončení s predložením dôkazov informoval kompetentné osoby o rôznych nedostatkoch a chybách štúdia. Ospravedlnenia a ani priznania chýb som sa z vedenia katedry, fakulty ani rektorátu do dnešného dňa nedočkal. Obrátil som sa aj na Slovenskú akreditačnú agentúru alebo Ministerstvo školstva. Neprejavili ochotu  zaoberať sa spätne s nedostatkami štúdia o možnom porušovaní akreditačných štandardov, vnútorných predpisov a možno aj zákona o VŠ. Vysoké školy sú také autonómne, uzavreté a komplikované systémy, ktoré zrejme príliš nepodliehajú externým kontrolám. Kontrolná činnosť je predovšetkým v réžii samotných vysokých škôl. Z tohto dôvodu napokon rektorát UK zrealizoval dodatočnú kontrolu môjho štúdia. Akým spôsobom a s akými výsledkami som sa nedozvedel ani po štyroch mesiacoch.

Robiť chyby je ľudské a každý z nás robí chyby. Človeku by však nemala chýbať sebareflexia a schopnosť priznať si vlastné chyby.