igor76

Úvod

Moje štúdium na Univerzite Komenského v Bratislave sprevádzali závažné nedostatky. V tomto druhom a poslednom blogu popisujem, čo som zažil, koho som oslovil a aké boli reakcie inštitúcií, ktoré by mali chrániť kvalitu vzdelania a práva študentov. Tento text je o realite, ktorú nezažijete z učebníc.

Dozvedel som sa niečo nové o tejto krajine. Nie z učebníc, ale z vlastnej skúsenosti počas vysokoškolského štúdia na Univerzite Komenského. A to, čo som sa naučil, hovorí o tom, ako funguje — alebo skôr nefunguje — systém, ktorý má zabezpečovať kvalitné vzdelanie.

V mojom prvom rozsiahlejšom blogu https://igor76.blog.pravda.sk/2025/01/04/kvalita-a-organizacia-studia-sposob-hodnotenia-zaverecnych-prac-na-filozofickej-fakulte-univerzity-komenskeho-v-bratislave-na-priklade-vybraneho-studijneho-programu/ som upozornil na závažné nedostatky štúdia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Išlo o problémy ako:

• žiadna výučba v troch predmetoch zo študijného plánu,
• neotvorené dva povinné voliteľné predmety zo študijného plánu,
• porušovanie učebných osnov v ďalších predmetoch,
• kontroverzné posudky k diplomovej práci, obsahujúce vecné aj formálne chyby (nedokončená veta, preklepy, nesprávne citácie, nepravdivé tvrdenia),
• nutnosť reagovať na neexistujúcu otázku v posudkoch, ktorá prispela k negatívnemu hodnoteniu,
• možné porušenie zákona o vysokých školách pri kreovaní štátnicových komisií dvoch predmetov.

Zozbieral som dôkazy a po ukončení štúdia som sa obrátil na viaceré inštitúcie: fakultu, rektorát UK, Ministerstvo školstva SR, Slovenskú akreditačnú agentúru pre vysoké školstvo a napokon aj na Verejného ochrancu práv.

Ako zareagovali inštitúcie?

Filozofická fakulta UK, rektorát UK respektíve príslušná katedra:

Tvrdili, že takmer všetko prebehlo v poriadku. Podľa rektora Univerzity Komenského bolo toto štúdium realizované v súlade s internými predpismi fakulty a všeobecne záväznými právnymi predpismi SR. Katedra však sama priznala problém, že v niektorých predmetoch neboli dodržané obsahové náležitosti informačných listov. Napriek tomu mi bolo rektorom naznačené, že problémom mohlo byť moje „nepochopenie nových prvkov akreditácie“. Príslušná katedra označila moje tvrdenia v podnetoch ako „zavádzanie“. Útvar vnútornej kontroly UK vypracoval písomné stanovisko, ktoré pozostávalo predovšetkým zo sumarizácie zápisníc Rady študijného programu, vypracovaných katedrou ešte počas môjho štúdia.

Ministerstvo školstva SR:

Má údajne limitované právomoci pri kontrole vysokých škôl. K mojim podnetom som neobdržal žiadne relevantné stanovisko. Vážim si však názor jedného zo zamestnancov Ministerstva: Aj keď to zrejme nedopadlo podľa Vašich predstáv, vážim si, že ste sa snažili poukázať na nedostatky v našom vysokoškolskom systéme a určite sa budem snažiť komunikovať zlepšenie kontrolných procesov.

Študentská rada vysokých škôl: 

Spomenuli, že záležitosť preveria. Nikdy ma už nekontaktovali.

Slovenská akreditačná agentúra pre vysoké školstvo:

Kontaktoval som ju písomne dvakrát a predložil množstvo dôkazov. Nedostal som však žiadne konkrétne vyjadrenie k nedostatkom štúdia. Zdá sa, že SAAVŠ odmietla realizovať externú kontrolu na UK a zrejme prevzala stanovisko univerzity, že všetko bolo v poriadku.

Verejný ochranca práv (poverená pracovníčka):

Odkázala na autonómiu vysokých škôl, čo v praxi znamenalo veľmi zdržanlivý prístup. Nedostatky ako neuskutočnená výučba či nerešpektovanie osnov boli označené maximálne len za „možné porušenie vnútorných predpisov fakulty“, nie za zásah do mojich práv. Kancelária skonštatovala, že s právom na vzdelanie podľa Ústavy SR súvisí aj jeho kvalita, ale mnou opísané nedostatky sa nejavili ako také, ktoré by ju významne ovplyvnili.

Pritom Študijný poriadok Filozofickej fakulty UK výslovne definuje, že „študent je povinný absolvovať vzdelávacie činnosti uvedené v informačných listoch predmetov.“ Ak sa tieto činnosti vôbec neuskutočnia, ide o priame porušenie interných predpisov.

O problémoch som informoval aj vybrané médiá a poslancov Národnej rady SR. Rešpektujem, že môžu byť zaneprázdnení — no práve pri systémových zlyhaniach v školstve by bolo na mieste prejaviť väčší záujem.

Pravdu, ktorú nechceli priznať

Prvý zaujímavý rozpor v pravde nastal, keď som porovnal vyjadrenia rektora UK a Kancelárie verejného ochrancu práv. Rektor UK tvrdil, že fakulta postupovala v súlade s internými predpismi Univerzity Komenského a všeobecne záväznými právnymi predpismi SR. Právnička kancelárie verejného ochrancu práv však pripustila, že niektoré nedostatky štúdia „môžu predstavovať porušenie interných predpisov“.

Nejde pritom len o rozdiel vo formulácii — ale o rozdiel medzi úplným popieraním zlyhaní a aspoň čiastočným priznaním problémov. Je to ukážka, ako sa jedna inštitúcia pokúšala poprieť akékoľvek pochybenia, zatiaľ čo druhá ich aspoň naznačila.

Etická rada Filozofickej fakulty UK skúmala etické aspekty posudkov k mojej diplomovej práci. Priznala existenciu topografických chýb (preklepy, nedokončená veta) a skonštatovala, že posudzovatelia si svoje posudky po sebe riadne neprečítali ani neskontrolovali. Napriek týmto zisteniam posudzovatelia opakovane tvrdili, že ich posudky sú bezchybné.
To, že si ani pri preukázaných chybách nepripustili možnosť pochybenia, veľa vypovedá o ich profesionálnom a osobnostnom nastavení — o ich vzťahu k pravde, k zodpovednosti a sebakritickému mysleniu.
Aj toto je ďalší príklad rozporu v pravde, ktorý sprevádzal celý proces.

Čím viac som pátral a získaval odpovede od rôznych inštitúcií, tým viac som si ich vzájomným porovnávaním uvedomoval nekonzistenciu a rozpory vo vyjadreniach. Ukázalo sa, že ani oficiálne vyjadrenia neboli jednotné a že pravda bola často prispôsobovaná podľa potreby.

Záver

K čomu som dospel?

Uvedomil som si, že žijem v krajine, kde absencia výučby, porušovanie osnov a ďalšie vážne nedostatky na vysokých školách nie sú považované za významný problém. Naopak — problémom sa stáva ten, kto tieto veci pomenuje.

V tejto krajine môže byť problémom človek, ktorý si dovolí vnímať realitu inak. Pretože vraj nechápe. Pretože vraj zavádza.

A hoci to bola náročná cesta, som rád, že som o túto skúsenosť bohatší.
Nie je to poznanie, ktoré by som si želal, ale o to je cennejšie.

Dnes už viem, že domáhať sa pravdy — akokoľvek odborne, trpezlivo a podložene — nemá v tejto krajine veľký zmysel.
Niektoré orgány si vždy presadia svoju verziu pravdy — a tú potom vštepujú ľuďom ako jedinú možnú.

Nevadí. Pravdu aj tak nikdy neumlčia. A ani svoje vlastné svedomie — ktoré nakoniec dobehne každého. Charakter a česť sú hodnoty, ktoré sa nedajú len tak ľahko zakryť. Na konci dňa je to práve na nás, ako budeme spomínať na svoje rozhodnutia, svoje činy a, najmä, ako sa postavíme k pravde. Ctiť pravdu a mať odvahu ju vysloviť je to, čo nám dáva skutočnú silu, bez ohľadu na to, ako sa na nás pozerajú ostatní.