igor76

Pred štyrmi mesiacmi som ukončil štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v študijnom programe germánske štúdiá so zameraním na nemecký modul. Program sa prvýkrát realizoval v roku 2022. Aj s časovým odstupom som sa zamyslel nad úrovňou vzdelania na tejto fakulte poskytovanom na  Katedre germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky. 

Každý študent, prijatý na konkrétny študijný program, ktorý má riadne akreditovaný študijný plán očakáva, že absolvuje štúdium podľa jeho plánu. Akreditácia by mala byť garanciou kvality poskytovaného vzdelania. Malo by byť úplnou samozrejmosťou, že absolvujete všetky predmety zo svojho študijného plánu s riadnou výučbou prípadne náhradnou formou výučby ako sú napríklad konzultácie. Takéto právo prináleží študentom aj podľa zákona o VŠ a Študijného poriadku. Je  povinnosťou každej vysokej školy zabezpečovať plnohodnotné vzdelanie vo všetkých predmetoch. Patrí to medzi jej hlavné poslanie. Môj študijný program bol špecifický v tom, že sa členil na viaceré jazykové moduly. Vo vybranom jazykovom module som sa napokon ocitol úplne sám. Ani to však nemalo byť dôvodom, že stratím právo na plnohodnotné vzdelanie. Otázna je aj zmysluplnosť rozhodnutia, aby vybraný jazykový modul v rámci študijného programu študoval len  jediný študent.

Moje štúdium napokon sprevádzali viaceré negatívne skutočnosti: Absolvoval som tri predmety bez akejkoľvek výučby alebo konzultácie. Neabsolvoval som dva predmety zo študijného plánu, pretože bez uvedenia dôvodu nebola realizovaná ich výučba. (V študijnom pláne magisterského štúdia sa nachádzali aj niektoré predmety už v minulosti zrušeného bakalárskeho programu. Je zaujímavé, že aj  takýmto spôsobom sa vytvárajú nové magisterské študijné programy). Pri povinne voliteľných predmetoch bola ponuka obmedzená až nekompletná. Nakoniec som musel absolvovať aj predmety z cudzích študijných programov, takže sa do istej miery rozbila štruktúra môjho študijného programu germánske štúdiá. Pri niektorých predmetoch neboli v plnej miere dodržiavané učebné osnovy, to znamená, že niektoré témy ostali neprebrané. Pri ďalších predmetoch niektorí vyučujúci  rušili prednášky a nezabezpečili žiadnu náhradu. Venovali sa iným  pracovným alebo osobným aktivitám. Hodnotiace kritéria pre niektoré predmety boli nastavené tak nízko, že by ich splnil aj žiak strednej školy. Predstavte si, že na vysokej škole absolvujete prednáškový predmet za štyri kredity. Vašou jedinou povinnosťou je vypracovať prezentáciu v Power Pointe z internetových zdrojov a slovne ju odprezentovať v trvaní 15 minút. Vďaka takejto jedinej aktivite získajú všetci študenti štyri kredity.

Uvedomil som si, že pri takto organizovaných študijných programoch sa postupne stráca zmysel štúdia. Ak sa nepreberá učivo podľa učebných osnov, nerealizuje žiadna výučba, rušia sa prednášky, znamená to, že si neprebrané učivo ako je napríklad aj štátnicové musí študent doštudovať sám. Samoštúdium je prirodzenou súčasťou štúdia na vysokej škole, ale nie v takejto extrémnej forme. Zaujal ma aj spôsob výučby niektorých predmetov na magisterskom stupni a ich charakter. Prednáškových predmetov som mal oveľa menej ako na predchádzajúcom bakalárskom stupni na inej fakulte. Veľa predmetov teda malo seminárny charakter. Vyžadovalo sa preto viac aktivity zo strany študentov. Študenti sa tak výrazne podieľajú na obsahu vyučovania vypracovanými referátmi. Niekedy tvorili referáty študentov aj tretinu alebo polovicu semestrálnej výučby.

Zvláštnym spôsobom sa v mojom prípade realizovali aj štátne skúšky. Až na štátniciach som písal prvú esej počas dvojročného magisterského štúdia. Hoci sa esej písala v nemeckom jazyku, tak výučbový predmet, z ktorého sa vybrali témy pre štátnicovú esej sa vyučoval v slovenskom jazyku. Podľa vtedy platného obsahu informačného listu sa témy pre esej ani nemali vyberať z tohto predmetu. Na  písomné štátnice  sme si museli priniesť vlastné notebooky.  Komfortnejším a dôstojnejším riešením by zrejme bolo, keby študenti písali eseje na stolových počítačoch v špeciálnej učebni. V inom štátnicovom predmete som bol skúšaný len jedinou členkou štátnicovej komisie, odchádzajúcou zahraničnou lektorkou. Nikto iný z členov štátnicovej komisie sa nezapojil do skúšania a možno ani do hodnotenia.  Obsahom štátnic z tohto predmetu bolo aj neprebrané učivo. Na štátnice z tohto predmetu som sa mal  pripraviť prostredníctvom 60 linkov z internetových zdrojov. Takýmto spôsobom som si mal dodatočne osvojiť aj väčšiu časť neprebraného učiva.

Dôležitou súčasťou štátnic je aj vypracovanie a obhajoba diplomovej práce. Každá diplomová práca je hodnotená  hodnotiteľmi – školiteľom a oponentom. Vypracujú sa posudky, ktoré by mali mať logickú štruktúru a viaceré úrovne hodnotenia. Mali by obsahovať viacero dôležitých aspektov hodnotenia záverečných prác ako sú napríklad: úroveň spracovania literatúry, logické členenie práce, správnosť citovania a zoznamu bibliografických odkazov podľa normy, metodika práce, výsledky práce, jazyková správnosť (pravopis, gramatika), formálna úprava, pripomienky, námety, odporúčania. Zároveň by mali byť posudky vypracované komplexným a vyváženým spôsobom s uvedením pozitív aj negatív práce. Nemali by pôsobiť subjektívnym dojmom. Predovšetkým pri určení negatívneho hodnotenia by malo byť vypracované podrobnejšie zdôvodnenie takéhoto hodnotenia s uvedením presných dôvodov.

Vypracoval som rozsiahlu diplomovú prácu z literárnej oblasti s analýzou troch literárnych diel. V práci som použil približne 40 tlačených a 40 internetových zdrojov bez  použitia nástrojov umelej inteligencie. (Na druhej strane niektoré študentky na tej istej katedre možno s pozitívnym hodnotením vkladajú do svojej diplomovej práce aj formulácie typu: bez práce nie sú koláče, všetci študenti sú na jednej lodi, nemožno brať na ľahkú váhu, nie je všetko zlato, čo sa blyští atď. V práci pritom použijú 4 tlačené zdroje aj s použitím nástrojov umelej inteligencie). K práci mi boli vystavené  posudky s ktorými som sa oboznámil len 4 pracovné dni pred obhajobou diplomovej práce. Čo ma najviac zaujalo na obidvoch posudkoch sú chyby. V posudkoch možno nájsť nedokončenú vetu školiteľa alebo preklepy oponentky. V posudkoch chýbajú aj niektoré kritéria hodnotenia ako sú jazyková správnosť (pravopisné a jazykové chyby), formálna úprava (dodržiavanie citačných noriem) a iné, ktoré som vymenoval vyššie. V posudkoch sa vyskytujú aj obsahové chyby (nepresné citácie a niektoré nepravdivé a nepresné informácie atď.). Je mi vyčítaný stručný záver práce, ale pritom patrí medzi najrozsiahlejšie z danej katedry. To naznačuje možnú subjektívnosť školiteľa voči mojej osobe. Mohlo by to znamenať, že ani hodnotenie diplomových prác nemusí byť vždy objektívne a spravodlivé. Chyby v posudkoch sú zrejme prejavom nesústredenosti a nekoncentrovanosti obidvoch hodnotiteľov, ktoré pravdepodobne vyplývali z časového stresu. Napriek tomu sa aj z takýchto posudkov určilo  výsledné hodnotenie.  Pozrel som si viacero posudkov, ktoré sú zverejnené Českej republike a takmer vôbec som sa nestretol s tým, aby sa v posudkoch hodnotiteľov vyskytovali chyby. Majú aj profesionálnejšiu štruktúru s viacerými úrovňami hodnotenia.

Oponentský posudok je len stručným vyjadrením niektorých aspektov práce. To vlastne znamená, že sa vybrali len niektoré aspekty práce a na ich základe sa udelilo hodnotenie. Pre posudky záverečných prác pritom platí pravidlo, že sa záverečné práce musia  posúdiť  komplexne so zameraním na pozitíva aj negatíva práce. V oponentskom posudku možno nájsť len jediné pozitívum, ktoré sa týka znalosti sekundárnej literatúry. V analytickej časti oponentka zrejme nenašla žiadne pozitívum. Takto konkrétne vyzerá posudok oponentky s názvom: Slovné hodnotenie (stručné vyjadrenie k vybraným aspektom) na Filozofickej fakulte UK v Bratislave:

Téma predloženej diplomovej práce je v súčasnosti veľmi aktuálna. Výskumná otázka autora sa
dotýka jazyka a jeho funkciám, ktoré plní vo vybraných dielach Ireny Brežnej, pričom zohľadňuje aj
ďalšie motívy interkultúrnej literatúry ako cudzie a vlastné, migrácia a exil, hľadanie vlastnej
identity, interkultúrne vzťahy a politika a história (s. 17). Práca je obsahovo delená na teoretickú a
interpretačnú časť. V teoretickej časti autor preukázal znalosť sekundárnej literatúry a priniesol
teoretický pohľad na hlavné motívy analyzované v práci. Nazdávam sa, že by práci prospelo, ak by
sa autorovi podarilo užšie prepojenie medzi teoretickou a interpretačnou časťou, keďže miestami
autor myšlienky opakuje (s. 69, s. 81,s. 59), respektíve nie je vždy jasná súvislosť medzi teoretickým
podkladom práce a interpretáciou.
V interpretačnej časti používa autor metódu close reading pre analýzu textu. Autor svoje tvrdenia
podkladá konkrétnym miestom textu a pozornosť venuje mnohým detailom, ktoré v interpretácií
funkčne používa. Autor analyzované motívy oddeľuje, čo však nie je úplne možné. Najmä v otázke
cudzieho a vlastného autor miestami akoby zabúda na možnosť, ktorú prezentuje v teoretickej časti
a síce „Ähnlich wie Kristeva versteht auch Andrea Leskovec (2011) das Fremde als einen Teil des
Eigenen. Sie sieht in Fremdheit eine individuelle und unausweichliche Erfahrung, die dem
Betrachter eine Reaktion abverlangt und bestätigt eine Verflechtung von Eigenem und
Fremdem.“(s. 33) Toto tvrdenie diplomant v diele aj sám dokladá na miestne, keď Janu označuje ako
potomka nepriateľa (s. 59-60), ktorá sama slovo nepriateľ často používa (s.46, s. 59 a iné).
Roztrieštenosť práce sa mierne prejavuje v závere. Jedným z výsledkov analýzy diela je aj
prítomnosť motívov interkultúrnej literatúry v dielach Ireny Brežnej, čím autor potvrdil to, čo patrí
k hlavným východiskám práce (s. 15). Otázkou práce nebolo zaradenie diel autorky do interkultúrnej
literatúry, ale komplexnejšia analýza jej diela aj vzhľadom na jazyk, jeho úlohy a použitie, čo by
autor mohol v závere zdôrazniť.

A takto zase vyzerá posudok školiteľa v NJ s nedokončenou vetou, ktorú som aj zvýraznil. Posudok obsahuje aj vyjadrenia k autorovi diplomovej práci a pritom platí pravidlo, že by sa  mal  hodnotiť  obsah práce a nie autor. V posudku školiteľ ďalej konštatuje, že v práci je veľa iných nedostatkov, ktoré pritom vôbec nekonkretizuje. Takisto v mojej práci našiel jediné pozitívum. V analytickej časti  našiel zaujímavé textové pasáže.

xxx untersucht in seiner Magisterarbeit das Thema der interkulturellen Literatur am
Beispiel der Romane „Die beste aller Welten“ und „Die undankbare Fremde“ sowie einiger Essays
Irena Brežnás. Er kann dabei an seine Bachelorarbeit über das gleiche Thema anknüpfen, wobei er seinen Ansatz um die Dimension einer interkulturellen
Sprachanalyse ergänzen und erweitern will. Wie schon in seiner Bachelorarbeit, bietet xxx einen
ausführlichen Überblick über die relevante, insbesondere theoretische Literatur zum Thema. In der
Einleitung erwähnt der Verfasser einige für sein Thema relevanten Untersuchungen von Brežnás
Werk, die er weiterführen möchte, indem er zum einen ein „vollständigeres Bild“ (S. 16) zeichnen,
das heißt das Vorhandensein von Schlüsselbegriffen der interkulturellen Literaturwissenschaft in
Brežnás Werk sozusagen komplettieren will. Außerdem ist der Verfasser bestrebt, die besondere
sprachliche Ausgestaltung von Brežnás Migrationserfahrungen herauszuarbeiten. Mit Hilfe des close
reading sollen zu diesem Zweck „ausgewählte sprachliche und stilistische Techniken vorgestellt“ (S. 17)
werden.
Insgesamt erfüllt der Verfasser, was er sich vorgenommen hat. Im „theoretischen Teil“ seiner Arbeit
versucht er, die Schlüsselbegriffe wie Migration, Heimat, das Fremde und das Eigene neu zu
definieren beziehungsweise neue Schwerpunkte zu setzen. Im „praktischen Teil“ referiert er –
eigentlich zu – ausführlich die Handlung der Romane beziehungsweise den Inhalt von ausgewählten
Essays und findet durchaus interessante Textstellen und Sprachbilder, die das Vorhandensein von
Schlüsselbegriffen der interkulturellen Literatur belegen sollen. Die Fragestellung einer
Magisterarbeit sollte jedoch präziser von den herangezogenen theoretischen Ansätzen
beziehungsweise vom Forschungsstand hergeleitet und pointiert werden. Sie ist anschließend in der
Analyse   (nedokončená veta školiteľa)
Diese Mängel fallen im zu knappen Schlussteil („Zusammenfassung“) auf. Es kann nicht nur darum
gehen, Motive und Themen der interkulturellen Literatur „wiederzufinden“ (S. 110) oder
autobiographischen Hintergrund als Quelle für „Authentizität“ (ebenda) festzustellen. Auf diese Art
und Weise sind weder die Gattungsunterschiede der analysierten Texte (Roman und Essay
beziehungsweise Reportage) noch die unterschiedlichen „Funktionen“ (S. 112) der Sprache(n) zu
erklären. Gewiss wirkt sich die Mehrsprachigkeit für die Identitätsstiftung bereichernd aus, aber was
ist spezifisch daran? Um dies zu erfahren, hätte der Verfasser seiner Fragestellung den für die
interkulturelle Literaturwissenschaft nicht weniger zentralen Begriff der Hybridität zugrunde legen
müssen, den er an einer einzigen Stelle seiner Arbeit eher beiläufig erwähnt (S. 24). Der Ansatz der
Hybridität ermöglicht es, Zwischenräume zu erschließen, wo nicht eindeutige Identitäten heimisch
werden können, die beides, das Eigene und das Fremde, in einer, nicht zuletzt sprachlich produktiven
Synthese aufheben. Auf diesen und manche anderen Mängel konnte der Verfasser nicht mehr
aufmerksam gemacht werden, weil er dem Betreuer sowohl die Einleitung als auch die
Zusammenfassung zu spät zur Einsicht vorgelegt hatte.

Ani po absolvovaní štátnic sa proces vytvárania chýb nezastavil. Po chybách v organizovaní a celkovej kvalite štúdia, posudkoch sa  pridružili aj chyby vo  vystavených dokladoch o vzdelaní. Vo vysvedčení o štátnych skúškach a dodatku k diplomu chýbala pri niektorých predmetoch jazyková mutácia v anglickom jazyku. Zo študijného oddelenia som sa dozvedel, že katedra zabudla preložiť niektoré predmety v systéme do anglického jazyka. Niektoré predmety teda zostali nepreložené s prázdnym riadkom alebo sa v jednom riadku opakoval ten istý názov predmetu v slovenskom jazyku. Nikto si tieto chyby nevšimol. Na slávnostnom promočnom akte som si preto prevzal doklady s chybami. Dodatočne som sa napokon dopracoval k vystaveniu opravených dokladov.

Takéto štúdium akreditovaného študijného programu malo pre mňa trpkú príchuť. Často som premýšľal, kde možno hľadať príčiny takéhoto stavu. Dôvody môžu byť rôzne: Niektorí vyučujúci na vysokých školách možno uprednostňujú svoje záujmy a potreby pred záujmami a potrebami študentov. Možno ich finančné ohodnotenie nemotivuje k tomu, aby sa viac snažili a poskytli študentom kvalitnejšiu výučbu pri dodržiavaní všetkých pravidiel. Možno si myslia, že ak študentom udelia hodnotenie, menej ich naučia, tak sú spokojné obidve strany. Je smutné, ako ťažko sa študent na akademickej pôde dovoláva pravdy.  Ako študent som počas štúdia, ale aj po jeho skončení s predložením dôkazov informoval kompetentné osoby o rôznych nedostatkoch a chybách štúdia. Ospravedlnenia a ani priznania chýb som sa z vedenia katedry, fakulty ani rektorátu do dnešného dňa nedočkal. Obrátil som sa aj na Slovenskú akreditačnú agentúru alebo Ministerstvo školstva. Neprejavili ochotu  zaoberať sa spätne s nedostatkami štúdia o možnom porušovaní akreditačných štandardov, vnútorných predpisov a možno aj zákona o VŠ. Vysoké školy sú také autonómne, uzavreté a komplikované systémy, ktoré zrejme príliš nepodliehajú externým kontrolám. Kontrolná činnosť je predovšetkým v réžii samotných vysokých škôl. Z tohto dôvodu napokon rektorát UK zrealizoval dodatočnú kontrolu môjho štúdia. Akým spôsobom a s akými výsledkami som sa nedozvedel ani po štyroch mesiacoch.

Robiť chyby je ľudské a každý z nás robí chyby. Človeku by však nemala chýbať sebareflexia a schopnosť priznať si vlastné chyby. Je úplne jedno, či je niekto doktor, docent alebo profesor. Niekedy stačí tak málo, aby sa veci zlepšili k lepšiemu a zároveň k tomu chýba tak veľa, ak o to človek vo vyššom postavení ani neprejaví záujem. Problémom dnešnej spoločnosti je, že si ľudia vo vyššom postavení a s vyšším vzdelaním obzvlášť pred ľuďmi s nižším postavením často nepriznávajú chyby. A presne takýto nejaký vnútorný pocit som nadobudol z predstaviteľov katedry, fakulty a rektorátu UK.