Už som tu mal jeden článok o problematike odpracovania si dávok v hmotnej núdzi a teraz ma zase zaujala konkrétna realizácia pracovných činností zo strany poberateľov dávok, ak sa teda rozhodli, že prijmú nanútenú prácu zo strany štátu.
V úvode si musím položiť základnú otázku, jedná sa v prípade poberateľov dávok o prácu? Myslím si, že áno. Práca je vynakladanie telesného alebo duševného úsilia na dosiahnutie, vyrobenie niečoho. Je výsledkom pracovného procesu – v tomto prípade napríklad pozametanie chodníkov, či kopanie kanálov. Panuje teda zhoda v tom, že poberatelia dávok pracujú, vykonávajú pracovnú činnosť a dávajú štátu-obci k dispozícií svoju pracovnú silu v rozsahu 32 hodín mesačne. Je to teda pracovný vzťah medzi občanom a štátom-obcou. Obec-štát využíva pracovnú silu občana SR, ktorý žije v právnom štáte. Náš právny štát obsahuje aj odvetvie pracovného práva. Jeho základným prameňom je Zákonník práce, ktorý upravuje pracovno-právne vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancom. V tomto prípade je zamestnávateľom štát, občan mu dáva k dispozícií svoju pracovnú silu a je zamestnancom a musí sa riadiť jeho pracovnými príkazmi. Toto sa nedá spochybniť. Avšak problém nastáva v tom, že štát sa rozhodol, že spomínané práce nie sú súčasťou Zákonníka práce ako základného prameňa pracovného práva. Má vôbec štát na toto právo? Štát vytvorí pod hrozbou nátlaku pracovný vzťah medzi ním a poberateľom dávky (nejedná sa však o dobrovoľné práce, lebo občan sa na tie práce neponúkol z vlastnej vôle), ale rozhodne sa, že sa na spomínané práce nebude vzťahovať spomínaný Zákonník práce. Ale ako potom možno definovať tento pracovný vzťah, ak sa na neho nevzťahuje Zákonník práce? Je to nejaký atypický, nelegálny pracovný pomer? Alebo vari práca na čierno? Je to pracovno-nepracovný pomer, pri ktorom sa vlastne jedna ani druhá strana nemôže oprieť o nejakú právnu normu pracovného práva? Ak sa neopiera o Zákonník práce, tak o akú inú právnu normu? Zákon o hmotnej núdzi len predpisuje povinnosť odpracovať si dávky, ale sa už nezaoberá daným pracovno-nepracovným pomerom medzi štátom a poberateľmi dávok. Ja by som dokonca zašiel až tak ďaleko, že poberatelia dávok by sa vôbec nemuseli riadiť pokynmi svojich koordinátorov, nemajú predsa uzavretú žiadnu pracovnú zmluvu, nie sú pod ochranou Zákonníka práce, tak by sa ani nemuseli riadiť pracovnými príkazmi. Zamestnanec v súkromnej firme, ak by nemal podpísanú pracovnú zmluvu, ak by nebol pod ochranou Zákonníka práce, tak by nebol zamestnancom, mohol by celý deň ležať na gauči u daného zamestnávateľa ako jeho kamarát. To isté by mohol aplikovať aj poberateľ dávky pri obecných prácach, mohol by tam celý deň sedieť a bolo by zaujímavé, na základe čoho, akej právnej normy by ho mohol štát-obec zažalovať, že si neplní v práci svoje pracovné povinnosti. Je jednoznačné, že medzi povinnosťou odpracovať si dávky, tak ako je to uvedené v zákone o hmotnej núdzi a medzi Ústavou SR je vnútorný nesúlad. Jeden zákon povoľuje to, čo druhý zakazuje. Zákon o hmotnej núdzi povoľuje posielať ľudí na nútené práce a Ústava SR to zakazuje, odmietnutie spomínaných prác ale spôsobuje, aby sa dávky odobrali a Ústava SR to zakazuje, pretože každý má ústavné právo na dávky v hmotnej núdzi. Tak ako ma právo na dávky-dôchodok dôchodca, na prídavky na deti rodičia atď. Možno v budúcnosti si aj tieto skupiny občanov pôjdu tieto dávky odpracovať. Však sú občanmi nejakej obce a napríklad podľa Zákona o obecnom zriadení sa majú starať a zveľaďovať svoje obce všetci občania obce. Napríklad zametaním a čistením obce. A Vy milí čitatelia, poslanci, ktorí schválili tento zákon, už ste si boli pozametať svoje obce? Ale tak to už chodí v tomto štáte, niekto si svoje povinnosti neplní a to nevadí, ale od druhého žiada, aby si ich plnil a to dokonca protiústavne.